Paška sa neopustil

Autor: Martin Huba | 15.11.2009 o 14:00 | Karma článku: 5,23 | Prečítané:  1415x

Je mi jasné, že sodieť v parlamente je náročná a zodpovedná úloha. Nejednému estétovi vstávajú vlasy dupkom na hlave pri pomyslení, čo za príhovor by si asi tak pripravil, súc donútený svojím náročným mandátom organizovať oslavy akejsi udalosti, ktorá prebiehala dvadsať rokov dozadu kdesi na námestiach, kým on spolu s miliónmi rovnako citlivých a podobne esteticky založených pracantov pokojne kachličkovali kúpeľne. Prípadne klepali rezne, leštili trabanty a moskviče, alebo obetavo stáli frontu na skoré banány. (Zdravá rodina je predsa základ zdravého štátu, to je jasné.)

 

Väčšina estétov si hneď ale aj uspokojene odfúkne, že našťastie s podobnou krutou dilemou (v čase, kedy by bolo lepšie hádam squash si ísť zahrať), nemusí zápasiť. Našťasie, národ slovenský vždy oplýval výkvetom mimoriadne obetavých jedincov, ktorí radi na seba v pohnutých časoch preberajú zodpovednosť a chopia sa neľahkých úloh v čele vďačných miliónov so sizifovskou vervou a odhodlaním. Aj keď ide "iba" o prejav. A nie je prejav ako prejav. Pred takým prejavom, treba dlho rozmýšľať, ako sa nájsť v situácii, ako uchopiť danú chvíľu, treba snažiť sa nájsť rezonanciu u tých, ku ktorým hovoríme... proste taký prejav na najvyššej úrovni je celá veda, ktorej know how je známe len tým najlepším - rečníkom, mysliteľom a i - ale to už naozaj hovoríme o najneobyčajnejších endemitoch - estétom, ktorí z prejavu spravia báseň bez veršov. A Pavol Paška je rozhodne skoro najväčší..., ktorý za nás, pokojných remeselníkov, čo po poobediach nemáme veru času po námestiach sa potácať, v tom parlamente sodel.

Hovorte si čo chcete, mne sa ten prejav páčil celý, cakum prásk od prvé pádu šálky na kávičku až po posledný pád šálky na kávičku. Podľa mňa pôsobiť mierne dezorientovane, keď sa snažíte nájsť rezonanciu s tak náročnou témou, akou je "sebareflexia na pozadí novembrových udalostí s prihliadnutím na aktívne vyplnenie voľného času a dopad toho celého na spoločnosť" je extrémne nevďačná úloha i pre skúsených obkladačov. Veď skúste obložiť takú, nech aj priemerne veľkú konferenčnú miestnosť takým rôznorodým množstvom ľudí a zrezonovať s nimi v tých nejakých 6-7 minútach a príliš sa tematicky neopustiť. Bez pátosu, samozrejme. Skúste to udržať v tej civilnej, ale remeselne stále výraznej rovine, tu vložiť slovko, tu dynamizovať, tu ubrať, tam hlas zlomiť, ako vám pohľad padá na jednotlivých poslucháčov. A to sa tam môže vyskytnúť kadekto, to mi verte. Tam dobre zapadajú tie šálky, na to podtrhnutie výnimočnosti situácie, rezonacie (narážanie o tanierik, sem tam lyžička). Poslucháč je síce vedený istým smerom, ale je akoby podchvíľou vyrušený a dospieva k nečakaným katarziám. Ako prejavy sú u každého iné - mňa len podchvíľou svrbeli dlane a zbehol som do pivnice skontrolovať, či nám nikto nečmajzol kachličky, čo som plánoval do záchodu (boli tam naštastie), ale Jaro spomínal, že si asi kosť naštiepil, čo mu tak stôl vyskočil do päste od podlahy. Teda vplyv je, aj na neživé formy zrejmý. A že vraj to zvládne každý. Čo ma zamrzelo je, že som časom mal pocit, akoby to niektorých tam obložených poslucháčov nezaujímalo. Ja som si síce tiež v časti o tom kachličkovaní zdriemol (ale nechcem tým povedať, že by ma Pavlov obklad nezaujímal, len som trochu viac "in" v celej tej veci okolo prejavov, v tej ich skladbe, pre masovejšie poslucháčstvo, ako iní, takže som vedel ako to Pavol akože myslí, že to sú tie "vývrtky", aby si ich "urobil", tak som si šetril sily na neskôr), ale to nemá nič z nejakým predstieraným pietnym tichom, alebo pohľadmi do zeme v takzvanej štyridsaťpäťke (pod uhlom 45 stupňov), čo tam niektorí predvádzali. Ako, viem, že nie všetci chodia do kina, na koncerty a prejavy, ale trocha tej estetiky by sme mohli udržať a obsodieť tých pár minút, keď už Paľo dostal slinu. Veď prejavy dnes už netrvajú dlho. Áno, tá staršia škola by protestovala, ale ja osobne som tiež za trochu moderny i v tejto oblasti. To vlastne mohol ešte spomenúť, že sa okrem tej jeho kúpeľne zmenilo za tých dvadsať rokov. Neviem, prečo to nespomenul. Ale kašľať na to, mňa presvedčil. Boli tam všetky prvky, na ktoré som čakal - chvála pána Boha, cudzie jazyky i "spravodlivý hnev". Mňa proste v dnešnej dobe nechytí za srdce nejaký samozvaný lúzer a A štvorkou nejakých recyklovaných jalovín. U mňa sa Paľo stal v to novembrové popoludnie, kedy som si nanešťastie zapol notebook s prístupom na internet z tovariša majstrom. Vravte si čo chcete, nahadzujte štyridsaťpäťky. Ja si za svojím stojím.

Ale na záver si neodpustím byť trochu osobný a emotívny. A napriek tomu, že to Paľo spomenul, len aby si vás urobil, zeberem to ako keby to myslel naozaj. Obkladať kúpelku v novembri nie je sranda. Lepidlo tvrdne, rodina je nervózna, šecko sa vám sere. Ale každý by si samozrejme rád umyl ruky! A to mi leze na nervy. Ten nevďak a neúcta k práci na jednej strane a tá vychcanosť vlastnej rodiny na druhej strane. Teda vlastnej krajiny. A to ma uráža, až som červený, ale to je jedno. Môžete si frfľať na konštrukciu a nejaké detaily, ale ako celok - Paľo sa tej zákernej novembrovej témy zmocnil výborne a aj keď bol trochu nervózny, dokázal sa neopustiť až dokonca (cca 60 krát) a mimo iné som presvedčený, že sa v tej jeho kúpeľni už mnohí umyli, čo možno vám leze na nervy tiež. A čo sa aj na hlavu postavíte, minimálne studená sprcha v kúpelke vykachličkovanej v novembri 89 funguje dodnes.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Najmladší pivovar na Slovensku má rozlohu dvojizbového bytu

Najmenší, najdlhšie budovaný a najlacnejší. Rodinný mikropivovar Hudák si môže pripísať hneď niekoľko naj.

KOMENTÁRE

Z celého sveta: Ako sa karikaturisti smiali z Donalda Trumpa

Karikatúry Trumpa z celého sveta.


Už ste čítali?