História v smetiaku

Autor: Martin Huba | 13.11.2009 o 11:06 | Karma článku: 7,59 | Prečítané:  1205x

Myslel som , že len vysypem smeti a pôjdem ďalej, ale po odškerení škrípajúceho hrdzavejúceho poklopu som pred sebou na nevábnej hromade zbadal kopu zažltnutých, textom posiatych stránok. Odpad, nič zvláštne. Alebo predsa? Moju pozornosť hneď pritiahla grafická stránka a titulky. Stránky novín spájala jedna téma a doba vydania – sovietska okupácia Československa v roku 1968. Išlo o originálne, pôvodné výtlačky. Neváhal som a overiac, že ma nikto pohoršene nesleduje, vytiahol hromadu a rýchlo ju schoval v taške. „História...“ povedal by najskôr zamyslene môj triedny zo strednej, dejepisár a presvedčený antikomunista, ako to raz spravil, keď na školskom výlete dvíhal uprostred cesty stokrát prejdenú a zaolejovanú sovietsku vlajku. Správny chlapík, škoda, že už tu nie je.

 

Kráčam do práce. Pekný „úlovok“, dumám a teším sa ako si večer prelistujem „z prvej ruky“ to, čo otriasalo krajinou pred štyridsiatimi rokmi a čo poznám len z rozprávania. Moje myšlienky sa však stále točili okolo neznámeho bývalého majiteľa. Tá nie každodenná konjunkcia – august 68 a november 89 plus súčasné okrúhle výročie a fakt, že sa tejto „histórie“ niekto zbavil práve teraz, mi nedali pokoja.

O zabudnutú kôpku starých novín v byte starého mládenca pravdepodobne nešlo – dokonca aj mne padlo zaťažko predstaviť si až takého neporiadnika. Rovnako si nemyslím, že výtlačky niekto šanoval ako prípadnú výstelku do debničiek s jablkami. Nech som to obracal ako obracal, vychádzal mi len podivný paradox, že niekto, kto si tieto noviny raz odložil ako významné svedectvo o pohnutej dobe našich dejín ich teraz, v predvečer okrúhleho výročia zamatovej revolúcie vyhodil medzi odpadky.

Nakoniec som ale, premožený zvedavosťou zanechal neplodné úvahy a pustil sa do tej žltej kopy písmeniek. Pravda, Práca, Smer, Hutník (pozdravujem Žiarčanov) a nájde sa i niečo o záhradkárstve. Preskakujem „Účinnú ochranu pred hlodavcami“ i „Ako vzniká chrastavitosť“ a pohľad mi konečne padá na „Streľbu na pražských uliciach“, „Spontánny odpor proti okupácii“, „Právo a pravda je na našej strane“, „Rokovania v Moskve pokračujú“, „Kde sú záruky?“, či „Milície sú s nami“... titulky v mnohom podobné tým z novembra 89.

Vo výtlačku Smeru zo Stredy 28. augusta 68 nachádzam však aj fotografiu. Je na nej zmrzačené, mŕtve telo Zvolenčana, ktorého Rusi zabili tankom. Vôbec nie pekný pohľad. Tu sa, chvalabohu, podobnosť s novembrom 89 končí, napadá mi. Uvedomujem si, aké veľké šťastie nás stretlo, že za slobodu, ktorú sa v roku 1989 konečne (na druhý pokus) podarilo vybojovať, u nás nemusel nikto zaplatiť životom. Uvedomujem si aj ako veľmi sa naša krajina od novembra 89 zmenila. Ako veľmi sa zmenil život ľudí k lepšiemu v toľkých ohľadoch. Koľko ľudí v koľkých krajinách by chcelo mať ešte aj dnes také šťastie...? Pre mnohých na Slovensku to však znamená len viac (prípadne menej) chleba do úst, polovicu to nezaujíma vôbec (všetci oprávnení nevoliči). Zároveň ma zarmucuje, ako veľa ľudí u nás v súčasnosti stále nechápe, že šťastie a úspech v slobodnom svete sú osobnou zodpovednosťou a vo vlastných rukách každého človeka, že tá sloboda, ktorou stále mnohí pohŕdajú, nie je režisérom, ale len vstupenkou do kina, kde si každý pozrie film, ktorý si sám nakrútil.

A to je už téma novembra 89, ktorá bude dúfam v dvadsiate výročie DARU slobody v našej krajine silno rezonovať. Napriek nezáujmu súčasnej vulgárnej, hlúpej a zadubenej vlády na čele s pánom nevšímavým, ktorá nás krvavo-červeným povrazom stále spája s temnou priepasťou za našim chrbtami.

Odkladám poslednú stránku na zažltnutú hromádku a nečakane prichádzam k odpovedi na otázku, ktorá ma kvárila v úvode. Na liste zo Zväzu pre spoluprácu s armádou založenom medzi stránkami novín sa nachádza meno adresáta. Poznám ho. Ide o starého pána, môjho suseda. Bol vysoký, s bielymi vykrútenými fúzikmi, napohľad jemný a veľmi kultivovaný v reči a spôsoboch. Vzájomné krátke stretnutie nikdy neponechal bez milej poznámky alebo žartu, hoci mu už zdravie zjavne neprialo a pohyboval sa len pomaly a s námahou. Ale všade kam prišiel, prišlo s ním i čaro jeho doby. Raz aj ku nám domov a my sme pri čaji dlho načúvali rozprávaniu o dávnej jari jeho života.

Bohužiaľ, tiež už nie je medzi nami.

Svet sa mení. My, ľudia umierame a rodia sa a rastú noví. Umierame, ale kým žijeme, nemali by sme zabúdať. Kým žil, nezabúdal tento pán na sen slovenského a českého národa o slobode z augusta 1968. Kým budem žiť, nezabudnem ani ja na jeho splnenie sa v novembri 1989.

A tie noviny nezahodím.

Krásne oslavy všetkým!

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

SME vás prevedie cez štvrťstoročie

Významné dni si pamätáme aj cez vlastné príbehy. Rozmýšľame, kde sme boli v 1989, komu sme v 1993 tlieskali a čoho sme sa v 1995 báli.

DOMOV

Dobré ráno: Privítajte nových pánov, singularita je tu

O nových pokrokoch vo vývoji umelej inteligencie.


Už ste čítali?