Steve Vai, 14.11.2012, Viedeň. Reportáž z koncertu

Autor: Martin Huba | 20.11.2012 o 12:19 | (upravené 20.11.2012 o 12:28) Karma článku: 5,37 | Prečítané:  622x

Ak patríte k fanúšikom rockovej muziky, meno Steve Vai vám celkom bez problémov môže ujsť. Ak ste obdivovateľom rockového gitarového umenia, je už minúť Steva problematickejšie. Tento v súčasnosti 52 ročný američan, sa môže pochváliť nielen postavením vychýreného gitaristu - inovátora počas obdivuhodných vyše tridsiatich rokoch úspešnej hudobnej kariéry, uspel aj ako skladateľ a dnes je i uznávaným pedagógom (Berklee College Of Music).

Po prvom profesionálnom angažmá v kapele Franka Zappu, neskôr Davida Lee Rotha, či vo Whitesnake
a iných zoskupeniach zappočal sólovú kariéru, ktorej posledné výhonky sme mohli ochutnať na tohtoročnom albume The Story Of Light a následnom svetovom koncertnom turné. Jedna zastávka priviedla Vaia aj do tesnej blízkosti k slovenským hraniciam a ja, ako dlhoročný fanúšik, som rozhodne nechcel zaváhať.

O tom, že Steve je skvelý gitarista, nemusí nikto pochybovať. Čo má oproti mnohým iným navyše, je jeho
nekonvenčnosť v prístupe nielen ku gitare ako nástroju, ale aj k skladateľskému umeniu a kompozícii samotnej. Ostať nápaditým, hudobne pestrým, pri skladaní hudby pre sólovú elektrickú gitaru a neostať vo výsledku pri hudbe len pre tento nástroj, chce viac ako nadpriemerné nadanie a vytrvalosť. Chce to určite veľkú odvahu, zdravé sebavedomie, veľký cit a vkus, ktorý z gitarovej skladby neurobí nudný symfonický brak a naopak, z veľkorysej orchestrálnej kompozície len nafúknutý podklad pod gitarové sóla. Nie. U Steve Vaia sa skutočne stretnete s hudbou na prvom mieste, nekonvenčnou ale melodickou, počúvateľnou, inteligentnou, krásnou, hravou a zároveň náročnou, technicky veľmi vyspelou a originálnou. Osobne radím Steve Vaia k hudobníkom a zároveň skladateľom ako Mike Oldfield, Pat Metheny, alebo Vangelis (klavirista) - okrem originálnej techniky v zvládnutí hudobného nástroja stvorili tiež svojský hudobný svet, nepodliehajúci rýchlej erózii, javu tak rozšírenému v dnešnej divokej hudobno-masmediálnej džungli. Pri dielach takýchto hudobníkov máte istotu, že ich neodhodíte na druhý deň, ale ani po desiatich, dvadsiatich rokoch.

Koncert začal s úderom dvadsiatej hodiny a tridsiatej minúty. Hudba Devina Townsenda podfarbujúca pripravené pódium bola násilne a nečakane "roztrhnutá" gitarovým pazvukom. Po ňom v tichu a tme, za modrofialového svitu plátna s motívom obalu poslednej Vaiovej štúdiovky nasledovali ďaľšie. Zanedlho sa za bicími objavila silueta Jeremy Colsona, Vaiovho dlhoročného bubeníka a pribudli postavy gitaristu Davea Weinera, basáka Philipa Bynoea a elektrickej harfistky Deborah Henson-Conant.
To už znelo poriadne "vstupné kilečko" kedy sa v popredí objavil maestro osobne - s ľavou rukou vystretou vysoko nad hlavou, zdraviac recesisticky asi tisícové publikum populárnym vulkánskym pozdravom s od seba odtiahnutými dvojicami prstov (Star Trek) :-). A rovnako dobre naladený ostal počas celého, skvelou hudbou nabitého večera.

Vzápätí sa ozvali prvé tóny skladby "Racing The World" z posledného CD a koncert začal. Energická vec v štýle jeho bývalého učiteľa Joe Satrianiho, kde hneď v úvode zaznelo zopár chybičiek v tónoch ma najprv trošičku vyľakala, nebol však dôvod sa znepokojovať nad Steveovou formou. Skladba aj následný zvyšok koncertu pokračoval v tomto smere s minimálnymi rušivými momentami a priniesol takmer stopercentné hudobné majstrovstvo všetkých zúčastnených, navyše v aranžmánoch zodpovedajúcich cd verziám skladieb v úplne adekvátnej forme. Nasledoval Steveov vľúdny príhovor (počas celého večera zotrval v príjemnej, žoviálnej, humorom nabitej nálade jeho preslovy ani chvíľku nepôsobili ani nasilu, ani naučene) a následne spomalili v strednotempovej "Velorum", tiež z nového cd. V priebehu večera z nového albumu zazneli ešte "Weeping China Doll", "The Moon And I" a "Gravity Storm". Zvyšok koncertného času
bol rozdelený medzi skladby zo starších albumov v elektrickom a kratšom, akustickom bloku (The Ultra Zone, Real Illusion: Reflections, Fire Garden, Passion And Warfare, Flex-Able), sólové jednohubky jednotlivých členov kapely, a komediálnu vložku, kedy Vai z publika v duchu starého dobrého Franka Zappu vytiahol štyroch dobrovoľníkov a "prinútil" ich spolupracovať pri "zložení" bleskovej skladby, ktorú následne s kolegami po krátkom dohovore priamo na tvári miesta aj odprezentovali. V procese tvorby zákonite došlo k niekoľkým zábavným momentom (jazyková bariéra + stres rýchlopečených skladateľov na pódiu:) a o spontánnu zábavu bolo postarané. V spomínanom akustickom bloku nám Steve aj zaspieval a minimálne v porovnaní so svojím rovnako slávnym učiteľom gitary, možno jeho spevácky výkon hodnotiť ako famózny. Inak - Steve Vai spieva veľmi príjemným, stredne položeným hlasom, vyhýbajúc sa exaltovaným polohám a siaha naživo v tomto smere len po skladbách, ktoré aj na niektorých svojich albumoch sám naspieval. Žiadne negatívne prekvapenie sa nekonalo, práve naopak. V akustickom bloku, kde sa k slovu dostal i kontrabas, koncertu poloha Vaia - speváka dodala ďaľší rozmer.

Ako som naznačil vyššie, ani Steveovi Vaiovi sa nevyhnú drobné chybičky pri prednese svojich skladieb naživo, napriek tomu bol jeho koncert po všetkých stránkach skvelým a povznášajúcim hudobným zážitkom. Jeho gitara v skladbách dokáže vykresliť nádherné, citlivé podmanivé i dravé melódie, harmónie, zvuky a kreatívne zvládnuté pazvuky až človek (a hlavne gitarista-môj prípad) musí obdivovať jeho doslova bádateľskú neúnavnosť v pátraní po spôsoboch, ako z gitary dostať oveľa viac, ako to bežne zažívame pri jeho gitarových kolegoch. Môj obdiv si odnáša aj jeho "ponorenosť" do hry... stopercentne sústredený, vkladajúci do každého tónu maximum, čo sa zračí v jeho mimike
(skutočne originálne kreácie :) i pohyboch. Šírka emocionálneho vkladu do piesní je naozaj netradičná a obdivuhodná a ak chce niekto zažiť naozaj veľkého umelca a zároveň veľmi uvoľneného, bezprostredného človeka a to všetko pri náročnej a pestrej emotívnej, energickej hudbe,
Steve Vai naživo je ideálny výber. Snáď jedinou vecou, ktorú by som vystúpeniu subjektívne vytkol, bol nie príliš konkrétny sound v miestach, kde som sa nachádzal (bezprostredne pred zvukárom, takmer v strede haly, bližšie ako ďalej od pódia) a nudnejšie (ale nie zas príliš dlhé)
sólové vsuvky jednotlivých členov, ktoré sú však úplne pochopiteľné a ako aj v tomto prípade, propagujúce sólové cd hudobníkov, zakúpiteľné na mieste koncertu.

O "povinnej jazde" by sa dalo hovoriť aj v prípade bicieho sóla, koncert Steve Vaia ako celok však rozhodne ako povinná jazda nepôsobil. Práve naopak. Pri hudobníkovi jeho kvalít a námahe, ktorá pri prezentácii (mediálnej) takto netradičnú hudbu sprevádza je živé prevedenie skôr prejavom neutíchajúceho nadšenia a veľkého umenia hlavného protagonistu i jeho spoluhráčov.

Ak Steve Vaia naozaj nepoznáte a dokážete akceptovať krásnu hudbu s mnohými zvláštnosťami, milujete keď gitara plače, vrieska, nadáva, uspáva, šepká a keď sa jej zvuk pod prstami skutočného machra mení zo zurkotajúcej bystrinky na burácajúci vodopád, skúste jeho nový album, The Story Of Light.
Ponúka širokú paletu skladieb, inštrumentálnych, spievaných, jednoduchých i komplexnejších a nejaká z nich u vás určite zanechá dojem, ktorý otvorí dvierka vašej duše i k tým ostatným.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?